Navigácia

Obsah

Mechovička II.

Stojí malá kaplnôčka na Mechovičke v rajčianskom chotári a už tristo rokov sa z nej spoza drevenej mriežky Matka Božia díva na hriešny svet. Už tristo rokov prináša útechu ľuďom z najširšieho okolia.

Nemohol sa s tým zmieriť diabol, vládca podsvetia, hnusný čert.

Stalo sa, že prvý rok po svetovej vojne vo Veľkom pôste vyšiel do poľa jeden náš sedliačik                 s kravičkami orať. Príde na Mechovičku a čo vidí: pred pluhom ležia na roli rozhádzané kúsky zo sošky Panny Márie, ktorá ešte včera celá stála na oltáriku v kaplnke na Mechovičke. Hlava zo sošky je odrazená, krásna postava Matky Božej rozťatá na dve polovice, ruky rozlámané na kusy.

Na jeho zúfalé volanie pribehla celá dedina. Ktože vykonal ten hrozný skutok, ľudia, povedzte!

Vari len nie ten pomätený Libichavec, čo ho ušla žena a čo už týždeň obchádza naše dediny s troma hadmi vo vreci a pýta si od gazdiniek mlieko, lebo sú to vraj úbožiatka siroty, čo im mama umrela,     a on ich musí kŕmiť?

Alebo to spravil niekto z Oponíc? Tam vraj bývajú potomkovia Aponiovcov, čo boli zošvagrení s našimi Rajčániovcami a súdili sa s nimi o tie sedliakom rozdané dávne majetky.

Ani jedno, ani druhé... Ani pomätenec z Libichavy, ani nikto z rodiny. Musel to byť voľaktorý            z vojakov, čo sa práve vrátili zo svetovej vojny, lebo medzi nimi je najviac bezbožníkov a niektorí sú aj boľševici! Pozrite sa, ako bola socha preťatá sekerou odhora až nadol, vidno, že ju rozštiepil cvičený úder vojaka!

 

Nech to spravil, kto chcel, naši ľudia sošku pozbierali, úlomky pozliepali a po­stavili na staré miesto. Ešte s väčšou úctou a láskou chodievali na Mechovičku zástupy pútnikov a tam, v tôni lipiek, ktoré si ťahajú korienkami vodu zo zázračnej studničky už dobrých tristo rokov, prednášali ešte vrúcnejšie svoje prosby k Matke Božej a ďakovali jej za ochranu v šťastí aj nešťastí...

Po dvadsiatich rokoch, keď pán dekan posviacali nový oltárik v obnovenej kapl­nke a na novú striešku pálilo neznesiteľné augustové slnko, prišiel pred kaplnku jeden starší pútnik, čo ani nevedel, že si treba zložiť z hlavy širák. Starým ľuďom sa to odpúšťalo, lebo v takej spare, v takom hice, starý človek dlho na slnku nevydrží.

Ten človek spočiatku len tak obchádzal okolo kaplnky, miešal sa pomedzi ľudí, temeno si šúchal, sem-tam si priložil na čelo mokrú handričku namočenú do jarčeka, čo vyteká spod kaplnky. Chlap sa nevedel dobre modliť a podľa toho ľudia hneď rozoznali, že je to jeden zo zvedavcov, čo len chceli vedieť, ako vyzerá naša robota, či sa kaplnka dobre opravila, akú sme na ňu dali strechu. Keď sa pán dekan začali modliť litánie k Božej Matke a pridali slová „Aj za tých, čo ťa nenávidia a čo ti ubližujú" a my sme odpovedali „Oroduj za nás" - zrazu sa stalo, čosi čudné.

Toho človeka v širáku čosi myklo, podhodilo mu nohy do vzduchu a zachvátil ho hrozný, dusivý kašeľ, pri ktorom mu išla pena z úst.

- Vodu! Vodu - kričali ľudia. - Ten človek má mrcha chorobu, dusí sa!

Dali mu najprv trochu vína, čo mal ktosi poruke - nepomohlo. Ešte viac ho hádzalo o zem. Dalo mu vypiť trocha tuhého, čo pre istotu nosia so sebou daktorí pútnici, keď idú zďaleka, ale jeho ešte viac dusilo a trepalo! Až keď priniesli hrnček posvätenej vody z kaplnky a potreli mu čelo, prestalo ho mykať. Tvár sa mu preme­nila, stíchol, potom sa pozrel na nebo, akoby tam kohosi videl, a hovorí: - Odpusť mi, odpusť, matička!

A bol mŕtvy.

Ľudia vravia, že to bol ten vojak, čo po tej prvej svetovej vojne tú sošku sekerou rozťal. Vraj pochádzal z Chrabrian. Keď išiel na vojnu, mal v Rajčanoch snúbenicu a chcel si ju vziať. Lenže musel ako ostatní do večera narukovať. Keď sa na snúbe­nicu z vojny v liste pýtal, rodičia mu napísali: - Neboj sa, dievka na teba čaká, je v poriadku, kázala nám napísať, že každú nedeľu chodí na Mechovičku aj za teba sa modliť, aby si sa len vrátil!

Prvý rok bol na vojne, nevracal sa.

Druhý rok bol na vojne, nevracal sa.

Tretí rok bol na vojne - a tu ktosi povedal, že zahynul spolu s ostatnými na ta­lianskom fronte, že ho trafilo z flinty rovno do srdca.

Nevydržala milá snúbenica, ktorú mal v Rajčanoch, vyplakala sa a išla z dediny preč, za mníšku!

Čo sa s takým človekom obyčajne stane, keď sa potom vráti a nemá nič, len jednu čapicu na hlave   a bajonet v ruke? Keď ho tam, na vojne, vojaci len konským mäsom a špatnými rečami štyri roky kŕmia? Stane sa s ním to, čo aj s ostatnými - vyvrá­tilo mu dušu!

Zahrešil ako pohan, zobral bajonet a išiel sa pomstiť na svätom obrázku.

 

Na tom istom mieste, kde sa o dvadsať rokov neskôr, pred samou smrťou náhle obrátil, rastie dnes aj bodliak, aj ľalia.

Nevytínajte ten bodliak, netrhajte tú ľaliu! Jedno je znamením veľkého previne­nia, druhé zas znamením veľkého odpustenia!