Obsah

Mechovička

V šírom poli pri Rajčanoch, rovných tisíc krokov od dediny, medzi troma zelený­mi lipami stojí kaplnôčka Matky Božej Bolestnej. Na tomto utešenom mieste našlo uzdravenie už mnoho chorých ľudí a polepšilo sa mnoho hriešnikov. Z kameňa spod kaplnky vyviera slabunký, ale účinkami silný prameň, ktorý už nejedného človeka urobil najšťastnejším na svete. V kaplnke spoza mriežky sa na hriešny svet dívajú zaslzené oči dobrotivej matky nášho Pána a vravia, nebojte sa, sama som pretrpela viac bolestí a hrôz, ako si vládzete predstaviť!

  

Povesť hovorí, že na tomto milom mieste voľakedy vyvierala iba malá studnička, ktorou si hasili smäd uznojení kosci na poliach baróna Rajčániho z Rajčian.

Bohatí boli páni Rajčániovci a mali všetko: veľké majetky, pekný kaštieľ s čer­venou strechou, ochotné služobníctvo, množstvo krásnych koni, ľahké koče, ťaž­ké vozy, v pivniciach víno a v komorách dobroty od výmyslu sveta. Nemali však to, po čom všetci túžime. Jedno dieťatko im umrelo ešte ako anjelik v matkinom živote, druhé sa narodilo neduživé a chytro pošlo ta, kam všetci jeden za druhým pôjdeme, a tretie sedí           v záhrade pri kaštieli na prútenej lavičke, zakryté po hrdlo dekami, ťažko dýcha, bledulinké ako mrazom ošľahnutá konvalinka.

- Nič sa nedá robiť, - povedali lekári, - trpí vám, chúďa, na nevyliečiteľný pľúcny neduh. Už len dúfajte!

Nešťastná matka, dobrá barónka Rajčániová, si išla oči vyplakať a aj srdce si skoro z hrude vyvzdychala. Čo by len nedala, keby jej dcérka mohla vstať z po­stele, keby sa rozbehla za ostatnými deťmi a šantila po dedine! Každé ráno aj každý večer sa úbohá matka modlila k Panne Márii a prosila o uzdravenie svojej dcérky. Aj pán barón Valentín Rajčáni celý deň len na dieťa myslel a bol by celý majetok dal tomu, kto dcérke pomôže. - Ak sa tak stane, - rozhodoval sa, - celý rajčiansky majetok rozdám a nechám si len toľko, koľko budem potrebovať na živobytie!

Dievčatko malo dvanásť rokov a už jej pomaly začali sluhovia a slúžky vravieť kišasonka alebo po našom „malá slečna". Lenže kým druhé kišasonky a malé slečny už dávno stoja pred zrkadlom a začínajú si začesovať vlasy do čela, ona len sedí na prútenej lavičke v záhrade, obklopená trpkou vôňou krušpánu a cezmĺ-ny, hľadí smutne na vysoký eukalyptus, pokašliava do bieleho ručníčka a ťažko z drobunkých pŕs vydychuje. Boli dni, keď vôbec nevychádzala na svetlo božie, a niekedy aj celé noci sedí, mesiačik cez záclonu pozoruje, čo nemôže zaspať.

Prešla tuhá zima, prešla daždivá jar a je tu leto. Rajčánich malá kišasonka sa cíti stále slabšia a slabšia, už sa sotva vládze na nohy postaviť, hlavu za matkou pooto­čiť. Matka to vidí, a keď už jej je najhoršie, povie:

-       Poď, dieťa moje, pôjdeme sa trochu povoziť!

Pani barónka Rajčániová káže zapriahať do koča. - Ach, - myslí si pritom, - len aby to nebolo posledný raz, čo sa so mnou vezieš, dcérenka!

Nasadli do koča, starý kočiš Flóriško pomohol zabaliť kišasonke studené nohy dekou, plesol bičom a vydali sa do poľa.

Zabočili vedľa malého potôčika, čo ide popod cestu a skrúca sa ku kaštieliku. Kone opatrne vykračovali, akoby vedeli, že nesmú veľmi nadskakovať a pobočka­mi trhať. Dievčinka spí a úbohá matka ticho cedí okrúhle slzy do ručníka, lebo celé dni číta hrubé knižky a vie o chorobách a smrti viac ako o živote. O chvíľu už boli ďaleko v poli, prostred veľkých rajčániovských majetkov. Terezka sotva dýcha a hlávkou sa opiera o matkine kolená.

Tu letné slnko vyšlo spoza mráčika a začalo hrozne páliť na vyhasínajúce líčka umierajúcej dievčinky. Dieťa sa zamrvilo, na bledé čielko vystúpili kropaje stude­ného potu.

-       Piť, piť! - zašepkala dievčinka bledými perami a mokrou rukou stisla matke zápästie.

-       Hádam mi len neumieraš! - vykríklo matkino srdce. - Bože, pomôž a zavaruj! Panenka Mária, oroduj za nás!

Matka nevedela, čo v tej chvíli robiť, či si pred slnkom oči brániť alebo utiecť pred hrozným strachom, čo jej opanoval srdce.

-       Zastaň, Floriško, - zakričala na kočiša. - zastaň pri tamtých stromoch! Zájdi do toho chládku pod cestou, nech sa moje dieťa ešte aspoň raz nadýcha sviežeho vetríka!

Kočiš zastal. Dievča vyložili z koča a položili do chládku, do zelenej trávy na prikrývku. Na prikrývku dali čisté plátno a na plátno uložili rozpálenú Terezkinu hlavičku.

-       Bež, Floriško, - povedala pani barónka. - Prines mi hrnček, nech tam z tej studničky naberiem trocha vody!

Pod cestou medzi troma lipkami spod hladkého kameňa vytekal slabý jarček. Voda tam bola čistá, nezakalená, strážili ju žabky skryté v machu. Matka sa sklo­nila nad studničku a načrela.

-       Ešte aspoň naposledy ti ovlažím ruky, pery, bledulinkú tvár, dieťa moje. V me­ne Otca i Syna i Ducha Svätého!

Kým kočiš, starý Floriško, hľadal na potoku priehlbinku, kde by mohol napojiť kone, nešťastná matka umývala dcérke tvár studenou vodou a dávala jej piť. Diev­ča sa napilo a položilo si unavenú hlávku na matkinu ruku ako na vankúš. Keď sa Floriš od potoka vrátil, dievča už spalo.

-       Ticho, ticho, Floriško! - šepkala pani barónka. - Zdá sa mi, že je môjmu die­ťaťu už lepšie!

Tu zafúkal poludňajší vánok, čo prevracia lístky na vŕbach na druhú stranu, a dievčatko sa prebudilo.

-       Kde to sme? - pýta sa. - Prečo ste ma obložili vencami? Vari som už umrela?

Dcérka moja, neumrela si! - hovorí matka medzi slzami. - My sme ťa neoblo-žili nijakými vencami. To len Pánbožko nasadil toľké kvety na lúku pri Mechovič-ke! Pozri sa: toto je malá kyslička s bielym kvietkom, toto je fialka, toto šťaveľ, toto je ďatelina lúčna, toto sú margarétky a tam na tom konáriku na vŕbovke sedí malý oriešok a učí sa spievať!

-      Čo je to za čierne more, čo sa na mňa dolu kopcom valí? - blúznila Terezka ďalej.

-      To nie je čierne more, moja. Čo vidíš, to sú len brázdy na našom pooranom poli!

-      A prečo ten modrý baldachýn visí nado mnou? Vari som už v márnici?

-      To nie je baldachýn, dcérka moja, to je nebeská obloha bez mráčika, lebo dnes je od rána teplý letný deň.

-      A prečo to more stále hučí?

-      Ach, dieťa moje, len spi, len spi, lebo to, čo počuješ, je potok Mechovička, čo tu žblnkoce a čo nám tečie aj popod obloky okolo kaštieľa.

Dieťa vzdychlo, usmialo sa a ponorilo sa do sladkého spánku.

Všetci sa radovali, že sa to dievča uzdravilo. Aj matka, aj otec boli veľmi šťastní. Aj kočiš, starý Floriš, veselo bičom plieskal, keď sa vracali popri potôčiku do Rajčian, aj koníky erdžali, aj malý oriešok na vŕbovom konáriku si radostne vyspevoval.

Pán barón Rajčáni splnil, čo sľúbil. Všetky majetky v Rajčanoch rozdelil sed­liakom - pravda, len tým, ktorým sa chcelo robiť! - a sám gazdoval len na nad-lickej časti rodového majetku. A gazdoval dobre, veď preto tak spokojne v starej v bronzovej truhle v rodinnej krypte odpočíva, s úsmevom na tvári, akoby spal.

Z vďačnosti za uzdravenie svojej dcérky dali Rajčániovci postaviť na Mechovičke kaplnku a k nej dali navoziť peknú pieskovú cestu, po ktorej chodia k zázračnej studničke aj dnes zástupy pútnikov.